Príbeh Aladára – kakadua šalamúnskeho

Užívateľov profilový obrázok
coala
Príspevky: 5294
Člen od: Po 29. Júl 2002, 12:53

Príbeh Aladára – kakadua šalamúnskeho

Príspevokod užívateľa coala » Po 19. Dec 2016, 16:30

- Ahoj Aladár ! Maj sa tu pekne ! Určite ťa prídeme pozrieť. - posledný krát smutne pozriem do voliéry a otáčam sa. Za jednu ruku držím svoju 7-ročnú dcérku a v druhej ruke zvieram prepravku s malým žakom, ktorý bude od dnešného dňa novým členom našej rodiny.

Už ako malý chlapec som veľmi túžil po papagájovi. Ale nie hocijakom. Od začiatku mi učarili kakaduovia. Stretol som sa s nimi žiaľ iba na obrázkoch v knihách, prípadne v televízii. Keď som mal trinásť rokov našetril som si na klietku a do nej kúpil korelu. Táto mi aspoň trošku pripomínala kakadua. Volal som ju Riki. Jedného dňa sme našli na dne jej klietky vajíčko. Odvtedy to bola Rikina. Keď som ako 18-ročný narukoval do armády, videl som ju posledný krát. V jednom z listov mi mama písala, že Rikina zomrela.

Po 13 rokoch:

Pri preberaní starých fotografií som objavil čiernobielu fotografiu na ktorej bola korela Riki. Dcérke sa veľmi páčila, tak som jej o nej začal rozprávať. A v ten večer ma napadla tá myšlienka.

Patrím k ľuďom, ktorý keď si niečo zmyslia, tak to musia urobiť. A málokedy si dám niečo vyhovoriť. To by bolo celkom dobré. Horšie je, že to musí byť čím skôr - najlepšie ešte dnes. Prečo si nesplniť dávny sen ?

Začal som zháňať kakadua. Na druhý deň som prebehol všetky chovateľské obchody v našom meste. Ani v jednom som sa nestretol s ochotou pomôcť pri zháňaní tohoto papagája. Prekvapilo ma to, ale nevzdával som to. Večer som sadol k PC a surfoval stránkami. Aha, prvé informácie sa začali hromadiť. - Uff, tie ceny ! Ale však nikto nemusí vedieť koľko som zaň dal - hovoril som si.

Obrázok

Najviac sa mi páčili kakadu biely a molucký. No a samozrejme kakadu čierny, ale o tom tak môžem iba snívať. Naklepal som inzeráty všade kde sa dalo a na druhý deň som nedočkavo sťahoval poštu. Naivka ! Ani na druhý, tretí ani štvrtý deň nič. Dokonca ani po dvoch týždňoch. Zisťujem, že to nebude také ľahké. Znovu som pobehal všetky predajne a žiadal ich o pomoc pri zháňaní. Však musia mať kontakty na chovateľov. Vysvetlil som, že ceny poznám a rešpektujem ich. Všade som nechal moju vizitku a čakal. Zase nič. Ďalší pokus - mama pracuje v novinovom stánku a odtiaľ som pobral všetky chovateľské časopisy a vrhol sa na inzeráty. Sláva ! Jeden z inzerátov - vlastne jediný v ktorom bola ponuka na žakov, amazoňanov a kakaduov. Okamžite som volal na uvedený mobil. Predávajúci bol z Čiech - smola - povedal som si. Keď však zistil, že volám zo Slovenska dal mi ihneď kontakt na pána, ktorý ponúka jeho papagáje na slovenskom trhu. Nevydržal som ani minútu. A hoci bol večer, okamžite som mu volal. To bol šok, keď som zistil, že pochádza dokonca z toho istého mesta ako ja a ešte k tomu má k dispozícii troch kakaduov na predaj.

Nechcel som váhať ani deň, tak sme sa dohodli, že sa ráno stretneme a vyberiem si. Zobral som so sebou manželku, aby mi pomohla pri výbere. Bol som však zaskočený, keď nás nechcel oboch pustiť dnu. Vraj kvôli možnej nákaze vtákov. Šiel som teda sám a o pol hodinku som vychádzal s prepravkou v ktorej sedel náš nový kakadu. Páčil sa mi od prvej chvíle ako som ho zbadal. Vybral som práve jeho kvôli zvedavosti akú prejavoval pri stretnutí s novým návštevníkom. Na rozdiel od ďalších dvoch, ktorí bezhlavo začali lietať po voliérach. - Toto je ten pravý - povedal som si, - a ešte k tomu sa volá šalamúnsky. To znie viac než dobre.

Vonku som sa dozvedel informáciu, že doklady na životnom prostredí zariadi za mňa a mne ich odovzdá potom, aby som s tým nemal starosti. - Aké doklady ? - pýtal som sa. O tom, že na chov takýchto papagájov treba povolenie atď. som vôbec netušil. - Však sa nič nedeje. Papiere vybaví za mňa, aspoň sa nemusím trepať po úradoch. Taký chovateľ s tým má určite denne skúsenosti a hlavne známosti. Čo by som ja sám vybavil? - utešil som sa a bežal som do chovateľského obchodu kúpiť klietku, ktorú som tam mal vyhliadnutú už dlho.

"Tak čo? Už ste zohnali kakadua ?" - vítal ma majiteľ predajne.
Pochválil som sa a nezabudol skritizovať, že sa mu ako obchodník čudujem, že mi ho nezohnal on, keď má zdroj priamo v našom meste.
"Hovorili ste, že chcete krotkého, nie divočáka" - odvetil mi predavač, "od neho ste sotva mohli kúpiť papagája z odchovu. Žiadnych nemá. Všetko sú to vtáky z odchytu." - prvá facka.

Bežal som s klietkou a kakaduom domov a hneď so zapožičanou prepravkou za chovateľom. Celý nervózny som vyzvedal ako to v skutočnosti je. "Nič sa nebojte, je z odchovu niekde od Kolína z Čiech. Však na jeho papieroch budete mať pôvod uvedený." Ukľudnil som sa a tešil som sa z nového člena našej rodinky. Podvečer sme sedeli spolu s manželkou a dcérkou v obývačke pri klietke a vymýšľali meno. Padlo ich niekoľko desiatok. Zrazu padol nápad na meno ALADÁR. Pozreli sme sa na neho. Ten jeho výraz + meno = ináč sa ani volať nemôže. A bolo to odklepnuté.

Obrázok

Odvtedy bol Aladár stredobodom našej pozornosti. Tešili sme sa, ako si zobral z ruky prvý oriešok, ako začal pískať a aj kričať. Nakúpil som knižky (bohužiaľ až teraz) a začal študovať ako postupovať pri chove a zvykaní si na ľudí. Takto príjemne ubehli vianoce a nový rok. V januári som si spomenul na papiere. "Asi sa na úradoch nedalo nič vybaviť pred sviatkami, keď sa neozval", nahováral som si. Dva týždne zháňania chovateľa, neveštili nič dobré. Nakoniec som sa s ním predsa len spojil a dostal ubezpečenie, že sa všetko vybavuje, ale na úrade sú noví ľudia a ešte s tým nevedia robiť. Po ďalších týždňoch zháňania mi bolo povedané, že si to musím vybaviť sám. On len nahlási zmenu v druhovej karte na životnom prostredí.

Aladára som predsa získal legálne, tak som chcel mať v poriadku aj potrebné papiere. Vybral som sa preto na úrady. To, že na úrade sú noví pracovníci bola pravda. Inak by som už asi "nejaké tie papiere" určite mal. Tu som zistil, že som urobil snáď všetky chyby aké sa dali. Kúpil som papagája patriaceho do CITES bez preukazu o pôvode a dokonca som nemal ani kúpno-predajnú zmluvu. Isto si teraz poťukáte na čelo, ale priznajme si, že po vojne býva každý generál.

Ja som sa do tohto boja s úradníkmi musel pustiť. Vysvetľoval som celú situáciu a našťastie som našiel pochopenie. Najskôr som získal povolenie na chov a potom prišli na rad Aladárove doklady. Ako ináč, chudáčik nemal ani krúžok ani čip. Nasledovalo čipovanie. Pomaličky si zvykajúceho Aladára na nové prostredie som musel vystaviť stresu, zavrieť do prepravky a cestovať s ním 180 km na súkromnú kliniku, kde som mal dohodnuté čipovanie. Našťastie všetko prebehlo bez problémov a pustil som sa do ďalšieho papierovania. Kúpnu zmluvu sa mi dodatočne dojednať nepodarilo. Ostatne, to sa dalo čakať. Potreboval som apoň jeho druhovú kartu. Cez množstvo telefonátov a naháňaní sa mi podarilo získať kartu, ktorú chovateľ nakoniec zaniesol na životné prostredie. Karta stará 8 rokov s x-zmenami. Pritom mi pri jeho kúpe tvrdil, že má iba 1 rok. A pôvod - samozrejme neznámy. Takže žiaden odchov, ako som už začal tušiť. Kontaktoval som ho znovu. "Všetko je v poriadku, nič sa nebojte. Papagáj je rok starý a z odchovu. To sú len papiere, kvôli úradníkom. Však už máte všetko v poriadku."

Používal som tu pojem chovateľ, ale každému čitateľovi je už teraz jasné, že sa jedná iba o neseriozného priekupníka, ktorý s chovom papagájov nemá nič spoločné.

Za ten dlhý čas som už toho dosť prečítal a bolo mi jasné, že Aladár nie je z odchovu. Zmieril som sa s tým. Bol krásny, aj keď veľmi plachý. Na druhú stranu bol na kakadua veľmi kľudný, čo ma tešilo. Bál som sa škrekotu v panelákovom byte. Akurát si to vyžadovalo viac času a trpezlivosti.

Časom som sa zoznámil cez internet s ďalšími chovateľmi a zistil, že práve tu človek môže získať najviac informácii. Tak som pravidelne navštevoval stránky s papagájskou tématikou. Jedného dňa som sa začítal do nádherne napísaného príbehu o žakovi. Jeho záver ma však šokoval. Žako je nevyliečiteľne chorý a zomrie. Veľmi ma ten príbeh zaujal a začal som tejto téme venovať viac pozornosti. Časom sa na webe objavilo meno jedného z priekupníkov, ktorý mal toto na svedomí a taktiež bolo spomenuté, že je to čech a má inzeráty vo všetkých časopisoch. Toto snáď nie je pravda ! Bol to ten istý človek, ktorému som volal na inzerát. Čakali ma ďalšie niekoľkotýždňové stresy. Čo ak je chorý aj Aladár ? Články poukazovali na nákazu hlavne u kakaduov. Opäť som kontaktoval predávajúceho a ten mi žiaľ potvrdil, že Aladár prešiel ku nám práve prostredníctvom tohto človeka, a že bol v jeho chove. Ďaľšie stresy a kŕče v žalúdku. Vždy keď som sa na neho pozrel, tak mi ho bolo veľmi ľúto. Pravdu sa dozviem iba z krvných testov. A tie sa na Slovensku nerobia. Zháňanie kontaktov. Čakanie na skúmavky. Znovu cesta na kliniku. Odber krvi. A dlhé, dlhé čakanie na výsledok. Našťastie bol výsledok negatívny a ja som bol šťastný, že je to všetko za nami.

Obrázok

Nemôžem nespomenúť situáciu, ktorú som prežil v čakárni veterinárnej stanice. Už som sa ani nečudoval, že Aladár je taký plachý. Z ordinácie vychádzajúci pán sa pristavil pri prepravke s Aladárom a ponúkol mi k nemu samicu. Vraj s papagájmi obchoduje. Pri sebe mal vrecia od zemiakov v ktorých sa tiesnili papagáje. Bolo mi z toho zle a smutno. Ďalší z priekupníkov, ktorý na tomto výhodnom obchode s exotickými zvieratami bohatne. Verím však, že rozširovaním informácii o tom, ako má záujemca o kúpu papagája správne postupovať sa postupne minimalizuje počet zákazníkov nakupujúcich od týchto kšeftárov. A ich kšeft jednoducho padne.

Aladár sa naučil pískať prvú melódiu. Bez problémov prišiel až k ruke a zobral si slnečnicu, ale dotknúť sme sa nikdy nemohli.

V klietke býval málo. Bolo nám ho ľúto. Stále sa snažil dostať von. Tak som mu spravil vtáči strom a na ňom trávil svoj čas. Keďže nešiel na ruku, museli sme ho zavrieť jedine vtedy, keď bol náhodou v klietke. Občas tam musel, lebo misky som mu von nedal. Ale aj to rýchlo pochopil a kŕmil sa iba keď sme boli mimo izbu. Po byte nelietal. Naopak, bol veľmi kľudný a všetko pozoroval zo svojho stromu. Párkrát za deň sa preletel, ale na to mal vybranú jednu dráhu. Strom - polica - strom. Z police som dal preč knihy a to mu stačilo. Keď ho to chytilo, dokázal takto lietať pol hodinu a pritom si schuti zaškriekal. Našťastie iba doobeda. Najviac času trávi čistením peria a obhrýzaním pazúrikov. Manikúru si dokáže robiť niekoľkokrát denne a celé hodiny. Veľmi rád má sprchovanie. Samozrejme iba na svojej klietke z dostatočnej vzdialenosti, pomocou rozprašovača na kvety. To sa dokáže krútiť na všetky strany, rozprestierať krídla a šúchať celým telom o mokré pletivo klietky. Vtedy sa vôbec nebál. Bol tak šťastný, že zabúdal na opatrnosť. Našuchoril svoje biele perie a vtedy krásne vynikla lososová farba spodných pierok.

Ak sa náhodou pustil do kriku a nechcelo sa mu dlho prestať, vždy to vyriešil klas senegalského prosa. Tento dokázal pedantne oberať kľudne aj dve hodiny. Ale najviac zo všetkého miloval syr. Dodnes neviem, či ho dokázal rozoznať zrakom, alebo mal tak dobrý čuch. Akonáhle mal niekto kúsok syra tak spustil svoje prosebné pískanie, kým ho nedostal. Raz pri rodinnej oslave začal Aladár z ničoho nič vypiskovať a prosíkať. Až potom mi došlo, že chvíľu predtým sa doniesla tácka s obloženými chlebíkmi, na ktorých nechýbal syr. Dovtedy ho nič zo stola nezaujalo. Od stola sedel aspoň štyri metre, tak naozaj netuším, či ten syr cítil alebo videl. Nedalo mi to a musel som mu ho doniesť.

Kakadu má mnoho zvláštnosti o ktorých by mal záujemca o jeho chov vedieť vopred. Jednou z nich je aj to, že má najviac prachového peria. Samozrejme, že aj toto som sa dozvedel až neskoro. Aladár začal preperovať a ten kto to nevidel, ani neuverí. Prach z jeho peria bol všade a strašne veľa. Nepomáhalo ani častejšie sprchovanie. Ak sme chceli pozerať televízor musel sa predtým utrieť. A to niekoľkokrát denne. Inak by sme sa rovno mohli pozerať cez mliečne sklo. A to je ten hlavný dôvod, prečo už Aladára nemám. Od malička som totiž alergik na peľ a prach. Tieto množstvá boli v byte neúnosné. Keby som vlastnil dom so záhradou, určite by teraz sedel vo voliére. On vlastne sedí. Na jednej burze exotov som sa stretol s chovateľom (zdôrazňujem CHOVATEĽOM) s ktorým sme sa dohodli na výmene. Vlastní už 2 páry kakaduov (bielych a žltochocholatých) a mal záujem o Aladára na chov. Ja som si od neho zobral výmenou malého žaka z jeho vlastného odchovu. Tentokrát s krúžkom a papiermi.

Aladár má svoju voliéru, v ktorej môže lietať a škriekať. Môže sa vyhrievať na slniečku alebo sprchovať v daždi. Tam si môže kľudne čistiť perie a nikomu to nebude vadiť. Vedľa seba má ďalších kakaduov a časom mu do voliéry pribudne partnerka.Za pár rokov keď dostaviam dom, postavím na záhrade voliéru a do nej sa bude môcť môj Aladár vrátiť. A možno jeho potomkovia.

Ahoj Aladár ! Chýbaš mi.

Robo G.

Obrázok

Príbeh prebraný z pôvodných stránok od autora Robo publikované dňa 21.07.2005, 23:46
Nie som bezcitná, dokážem predstierať.

Tags:
BBcode:
Hide post links
Show post links

Návrat na "Blogy"

Kto je prítomný

Užívatelia prezerajúci toto fórum: Žiadny pripojení užívatelia a 1 neregistrovaný