Ako som sa spriatelil (za 19 dní)...

Užívateľov profilový obrázok
coala
Príspevky: 5294
Člen od: Po 29. Júl 2002, 12:53

Ako som sa spriatelil (za 19 dní)...

Príspevokod užívateľa coala » Pi 16. Dec 2016, 18:17

Bolo to 23.5.2003, čo som si doniesol o druhej poobede krabicu od mixéra. Určite to bolo na mne cestou z akvaristiky vidieť, že tam nesiem niečo iné, ako naznačoval obal. Šuchot malého páru nožičiek, ozývajúci sa zvnútra to len potvrdzoval. Doma už bolo všetko pripravené na veľký úkon – vypustiť zatiaľ bezmenného papagája do klietky. Na odporúčania múdrych kníh som ho nechcel chytiť do ruky, aby nemal ešte väčší stres, a tak som len naklonil krabicu k otvoru klietky. Keď sa ale darí, tak sa darí. Ako malý modrý blesk vyfrnkol z krabice papagáj proti stene, tam sa odrazil, tresol do okna, ďalšej steny, až unavený a totálne zdesený pristál na zemi. Tak som ho zobral a vložil do klietky. Lepší začiatok ani nevymyslíte. Tam začal okamžite lietať hore - dole, hľadať únikovú cestu. Zrejme vysilený sa neskôr len učupil na bidielku a kukal. Sedel a kukal. Zosobnený strach, povedal by niekto. Už som sa pomaly lúčil s nádejou, že budeme niekedy kamaráti.

Na druhý deň stále sedel a kukal. Nepil, nejedol, hnačkoval. To už som sa naozaj začínal báť (nielen o peniaze, ktoré som za neho dal :o). Po 26 hodinách sa konečne napil. Zobol dve semienka a zasa kukal. Jediné, čo ma napadlo bolo to, že mu dám meno Bubu. Priliehavé nie?

Povedal som si:„Kašlem na príručky, skúsim to po svojom.“ Ponúkal som mu cez klietku naozaj všetko – od zelených listov, cez jablká až po piškóty. Stále na mňa len z rohu klietky kukal. Takto to šlo jeden a pol dňa. Bol som celý ten čas doma a každú pol hodinu som ho ponúkal asi po päť minút. V nedeľu večer nastal druhý zlom. Možno preto, že to je mláďa, možno som mu už išiel na nervy a chcel vyskúšať, či sa ma tak rýchlejšie zbaví. Jednoducho si zobral piškótku. Mali ste vidieť tie oči. Skoro mu vypadli, ako to baštil do seba. Ďalšie tri dni som nemal veľa času a tak som Bubovi dával cez klietku jedlo len občas. Nasledujúci víkend som mal jasný cieľ. Ponúkať mu jedlo z ruky, cez otvorené dvierka v klietke. Opäť zabral na piškótku. Dalo by sa nazvať, že nastalo medzi nami také piškótové priateľstvo. Myslím, že málokto tak rýchlo naučil vtáčika, ktorý nebol odchovaný ručne, aby dôveroval podávaným kúskom. Minulý víkend som sa chcel odvážiť na ďalší kúsok – aby mi vyliezol (nie na hrb) na ruku. Stroskotalo to na mojom čase. Takže som ho len púšťal von, kde nadšene rozopínal štipce na záclone, podával mu nejaké ovocie a samozrejme piškótky. No a 10.6.2003 ráno som vymyslel tento spôsob. Keď sedel na klietke, pustený na lietanie, ukázal som mu piškóty. Oči mu hrali a pribehol až na kraj. Keď ale videl, že je v tom nejaký háčik a ja mu ich nedávam ako obyčajne, začal frflať a behať dookola. Prsty som oprel o vrch klietky, piškótku dal na predlaktie. Dlhých 25 minút nič. Ruka brnela, tak som prestal. O pol hodinu som to skúsil znova. Rôzne pokusy Buba dočiahnuť to z klietky zlyhávali, ale to mu nevadilo. Nakoniec jemne ďobol do prsta. Myslím, že tu je väčšinou chyba, keď sa viac zľaknete, ako to bolí. A to nebola andulka, ale alexander malý, ktorý má už naozaj úctyhodný zobák. Ďobol znova, ale naozaj bolestivo. Znova som vydržal. Asi si skúšal, či ho to udrží. Potom nesmelo vyšiel na ruku, schmatol pochúťku a trielil na klietku. Večer už spokojne vyšiel opäť na ruku a teraz už je len jediný cieľ. Dá sa pohladkať? Nie je to skvelé tak rýchlo získať úžasného kamaráta?...

Príbeh prebraný z pôvodných stránok od autora Barny publikované dňa 21.07.2005, 23:42
Nie som bezcitná, dokážem predstierať.

Tags:
BBcode:
Hide post links
Show post links

Návrat na "Blogy"

Kto je prítomný

Užívatelia prezerajúci toto fórum: Žiadny pripojení užívatelia a 1 neregistrovaný