Honey
Napísané: Pi 16. Dec 2016, 15:36
Ako dieťa sme mali vždy doma psov a tak som sa nikdy nestretla s možnosťou chovania papagájov. Ani v našom okolí nikto niečo podobné nechoval. Andulky som videla prvýkrát v živote u známych a to už som bola dospelá. Po revolúcii sa otvoril náš trh s exotickým vtáctvom a ja som rada chodievala do chovproduktov, kde som nemohla oči odtrhnúť od všelijakých možných vtáčích druhov.
V roku 1993 sme si s manželom kúpili malý rodinný domček a tak po šesťročnom prerábaní sme sa presťahovali a ja som si mohla kúpiť papagája. Ako som surfovala internetom a nachádzala čoraz viacej zaujímavých stránok venovaných papagájom odrazu som začala túžiť po nejakom väčšom papagájovi.
Dôvod bola ich dlhšia životnosť, prítulnosť k človekovi a možnosť napodobovania ľudskej reči. A tak som sa rozhodla, že si zaobstarám žaka. Po dlhom hľadaní chovateľa, som konečne natrafila na jedného, ktorý mi bol ochotný žaka zohnať a na moje prianie, že chcem žaka čo najmladšieho a ručne kŕmeného, mi prisľúbil, že mi takéhoto zaobstará a dá vedieť. To bolo začiatkom októbra 2001.
Začiatkom novembra som obdržala správu, že taký žako akého si predstavujem, by som si mohla začiatkom decembra vyzdvihnúť. Juj to bola radosť, samozrejme som hneď nadšene súhlasila, a tešila sa ako decká prekvapím na Mikuláša.
Ako typická ženská som nevydržala doma mlčať, a tak sa začalo divadlo okolo zháňania vhodnej klietky pre žaka a vyrábanie tzv. vtáčieho stromu, kde by sa mohol zdržiavať mimo pobytu v klietke.
20. decembra prišiel ten vytúžený deň, kedy sme Honeyho, tak sme totiž nášho žaka medzitým pomenovali, mohli vyzdvihnúť. Celú cestu som bola nervózna od netrpezlivosti akýže ten náš žako bude. Ale moje obavy ihneď zo mňa spadli akonáhle som ho prvýkrát zbadala. To malé stvorenie /samozrejme pre mňa, pre iných sa zdá byť veľký určite dosť/ sedelo v takej pomerne dosť veľkej klietke niečo si ticho pískalo a nechalo sa hneď pohladiť. To bolo fantastické. Chovateľ mi povedal, že si ho môžem sama z tej klietky vybrať a že ho môžem predtým skúsiť nakŕmiť banánom. Tak sme ošúpali polku banánu a ponúkli ho žakovi, potvora malá hneď si začal z neho ozobávať, dodnes patrí banán k jeho najobľúbenejším jedlám. Pri pokuse vytiahnuť žaka z klietky som mu ale musela pomôcť, nakoľko bol ešte ťarbavý a nevedel sa ešte dobre udržať, však bodaj by aj, mal len 3,5 mesiaca.
Uhradili sme požadovanú čiastku za nášho žaka, preložili ho do prenosnej klietky a šup s ním do auta na cestu domov. Počas celej jazdy autom sedel náš žako v klietke a pozoroval, čo sa okolo neho deje. Samozrejme pozorovanie bolo obojstranné. Po príchode domov, sme žaka presunuli do jeho nového domova, veľkej klietky rozmeru 1,4mx1,2mx0,8m, kde sa náš Honey okamžite udomácnil. Nakoľko mal nachystané semiačka a vodu v miskách, pustil sa hneď do žrania. Boli sme zvedaví, čo spraví, keď mu ponúkneme ovocie a tak sme to skúsili s jabĺčkom. Jablko ale náš žako nechcel, tak sme vytiahli banán. Banán náš žako poznal a hlasitým pískaním sa ho aj dožadoval. Nastalo hlasité kŕmenie a mľaskanie.
Na druhý deň sme nechali klietku otvorenú a čakali sme čo bude. Honey však von nevyšiel a tak asi po dvoch hodinách sme ho sami vybrali a usadili na tzv. provizórny nami vyrobený vtáčí strom. Tam sedel celý deň ani nepípol. Keď som si ho chcela zobrať na ruku, neprotestoval ale nakoľko bol ešte veľmi ťarbavý, po týždni som mala ruku takú doškrabanú akoby som sa bola bila s mačkou. Chudáčik zatínal pazúriky do mojej ruky aby lepšie našiel rovnováhu a aby sa udržal.
Dnes je z Honeyho veľký fešák a všetko je už úplne inak. Lieta po byte, skáče sem a tam, necháva sa škrabkať a najradšej posedáva na operadlách tých stoličiek, kde sa nachádza aj nejaký člen rodiny. Jednoducho je to náš malý mazel.
Príbeh prebraný z pôvodných stránok od autora coala publikované dňa 22.03.2010, 10:09