Strana 1 z 1

Honey

Napísané: Pi 16. Dec 2016, 15:36
od užívateľa coala
Obrázok


Ako dieťa sme mali vždy doma psov a tak som sa nikdy nestretla s možnosťou chovania papagájov. Ani v našom okolí nikto niečo podobné nechoval. Andulky som videla prvýkrát v živote u známych a to už som bola dospelá. Po revolúcii sa otvoril náš trh s exotickým vtáctvom a ja som rada chodievala do chovproduktov, kde som nemohla oči odtrhnúť od všelijakých možných vtáčích druhov.

V roku 1993 sme si s manželom kúpili malý rodinný domček a tak po šesťročnom prerábaní sme sa presťahovali a ja som si mohla kúpiť papagája. Ako som surfovala internetom a nachádzala čoraz viacej zaujímavých stránok venovaných papagájom odrazu som začala túžiť po nejakom väčšom papagájovi.

Dôvod bola ich dlhšia životnosť, prítulnosť k človekovi a možnosť napodobovania ľudskej reči. A tak som sa rozhodla, že si zaobstarám žaka. Po dlhom hľadaní chovateľa, som konečne natrafila na jedného, ktorý mi bol ochotný žaka zohnať a na moje prianie, že chcem žaka čo najmladšieho a ručne kŕmeného, mi prisľúbil, že mi takéhoto zaobstará a dá vedieť. To bolo začiatkom októbra 2001.

Začiatkom novembra som obdržala správu, že taký žako akého si predstavujem, by som si mohla začiatkom decembra vyzdvihnúť. Juj to bola radosť, samozrejme som hneď nadšene súhlasila, a tešila sa ako decká prekvapím na Mikuláša.

Ako typická ženská som nevydržala doma mlčať, a tak sa začalo divadlo okolo zháňania vhodnej klietky pre žaka a vyrábanie tzv. vtáčieho stromu, kde by sa mohol zdržiavať mimo pobytu v klietke.

20. decembra prišiel ten vytúžený deň, kedy sme Honeyho, tak sme totiž nášho žaka medzitým pomenovali, mohli vyzdvihnúť. Celú cestu som bola nervózna od netrpezlivosti akýže ten náš žako bude. Ale moje obavy ihneď zo mňa spadli akonáhle som ho prvýkrát zbadala. To malé stvorenie /samozrejme pre mňa, pre iných sa zdá byť veľký určite dosť/ sedelo v takej pomerne dosť veľkej klietke niečo si ticho pískalo a nechalo sa hneď pohladiť. To bolo fantastické. Chovateľ mi povedal, že si ho môžem sama z tej klietky vybrať a že ho môžem predtým skúsiť nakŕmiť banánom. Tak sme ošúpali polku banánu a ponúkli ho žakovi, potvora malá hneď si začal z neho ozobávať, dodnes patrí banán k jeho najobľúbenejším jedlám. Pri pokuse vytiahnuť žaka z klietky som mu ale musela pomôcť, nakoľko bol ešte ťarbavý a nevedel sa ešte dobre udržať, však bodaj by aj, mal len 3,5 mesiaca.

Uhradili sme požadovanú čiastku za nášho žaka, preložili ho do prenosnej klietky a šup s ním do auta na cestu domov. Počas celej jazdy autom sedel náš žako v klietke a pozoroval, čo sa okolo neho deje. Samozrejme pozorovanie bolo obojstranné. Po príchode domov, sme žaka presunuli do jeho nového domova, veľkej klietky rozmeru 1,4mx1,2mx0,8m, kde sa náš Honey okamžite udomácnil. Nakoľko mal nachystané semiačka a vodu v miskách, pustil sa hneď do žrania. Boli sme zvedaví, čo spraví, keď mu ponúkneme ovocie a tak sme to skúsili s jabĺčkom. Jablko ale náš žako nechcel, tak sme vytiahli banán. Banán náš žako poznal a hlasitým pískaním sa ho aj dožadoval. Nastalo hlasité kŕmenie a mľaskanie.

Na druhý deň sme nechali klietku otvorenú a čakali sme čo bude. Honey však von nevyšiel a tak asi po dvoch hodinách sme ho sami vybrali a usadili na tzv. provizórny nami vyrobený vtáčí strom. Tam sedel celý deň ani nepípol. Keď som si ho chcela zobrať na ruku, neprotestoval ale nakoľko bol ešte veľmi ťarbavý, po týždni som mala ruku takú doškrabanú akoby som sa bola bila s mačkou. Chudáčik zatínal pazúriky do mojej ruky aby lepšie našiel rovnováhu a aby sa udržal.

Dnes je z Honeyho veľký fešák a všetko je už úplne inak. Lieta po byte, skáče sem a tam, necháva sa škrabkať a najradšej posedáva na operadlách tých stoličiek, kde sa nachádza aj nejaký člen rodiny. Jednoducho je to náš malý mazel.


Príbeh prebraný z pôvodných stránok od autora coala publikované dňa 22.03.2010, 10:09

Ako som uletel svojej paničke

Napísané: Pi 16. Dec 2016, 16:17
od užívateľa coala
Obrázok

30.3.2002
9:00 hod.
Blažená spokojnosťou, že už je po daňovom priznaní, a že konečne prestalo nervové obdobie, ktoré všetci podnikatelia poznáme, som si začala vysádzať doobeda kvety. Keďže bývam v rodinnom dome chodila som hore dolu do domu a do záhrady. Môjho žaka som posadila v obývačke na vtáčí strom, rovno k oknu aby ma mohol pozorovať, nakoľko som vedela, že vonku strávim viacej ako dve hodiny a za takého pekného slnečného počasia som ho nechcela nechať zavretého celú dobu v klietke.

10:00 hod.
A tým to všetko začalo, papagáj si sedel celú dobu v kľude na bidle a pozoroval ma z okna. Avšak na môj nemý úžas, to bol moment, otvorila som dvere do bytu, papagáj mi prefrngol ponad plece a bol vonku. Bol to taký šok, že som si ani neuvedomila, že papagáj je mimo chráneného územia. Žako si sadol na verandu a pozoroval ma. Ešte stále bol čas, ešte bol.

Pomaly som sa k nemu s nežným prihováraním približovala a snažila som sa ho k sebe prilákať. Žako aj mal snahu ku mne prísť, ale veľmi rýchlo pochopil, že je tak veľmi blízko k slobode, že len na mňa pozrel akoby sa chcel rozlúčiť a vzlietol.

Nemáte predstavu, čo to s Vami urobí keď vídíte svojho miláčika ako sa Vám stráca pred očami.
Namieril si to priamym smerom von na ulicu urobil nad našim domom oblúk, za môjho hysterického kriku, ešte jeden a bol fuč.

Zostala som stáť s rukami od zeminy sama, bezradná, a ešte stále mi to nedošlo, bolo to ako sen. Rýchlo som otvorila bránu rodinného domu a vyletela na ulicu v domnení, že žako bude sedieť niekde v blízkosti susedného plotu.

Ale to bol samozrejme veľký omyl.

Celá zúfalá, som zavolala syna a vydali sme sa ho hľadať. Štyri hodiny sme chodili po susedných pozemkoch, vyvolávali jeho meno, vypiskovali a nič. Akoby sa po ňom zem zľahla.

14:00 hod.
Po štyroch hodinách som vypísala letáčiky o strate môjho miláčika s poukázaním na odmenu a len dúfala, že ho snáď niekto nájde a vráti.

15:00 hod.
Po preplakanej hodine sedenia na verande mi to však nedalo a znovu som začala obchádzať susedné pozemky. Už keď som sa vracala, smerom k domu, cca. 1000 m vzdialene stoja 3 obrovské brezy. Na moju nevysloviteľnú radosť, môj žako sedel na jednej z nich. Predpokladám, že štyri hodiny môjho neustáleho vyvolávania jeho mena a vypiskovania ho zrejme nejakým spôsobom prilákalo.

Ale tým, to všetko len začalo. Náš Honey sa dvakrát snažil zlietnuť dolu ku mne, ale neúspešne. Nakoľko nebol nikdy cvičený vzlietnuť a zlietnuť, vždy sa predsa pohyboval len po byte, t.j. lietal tak maximálne 3-4 metre, jeho pokusy o zlietnutie boli neúspešné. Svoje pokusy vždy ukončil oblúkom a vrátením sa na menované brezy.

18:00 hod.
Stále som stála pod tou brezou a zúfalo ho lákala banánom, šušťaním musli tyčinkami dole. Nič nepomáhalo, blížil sa večer. Toto bolo ešte horšie, ako vedomie, že eventuálne môj žako niekde sedí u niekoho v záhrade alebo u nejakého nálezcu. Ten pocit je neopísateľný, keď vidíte svojho miláčika na strome, ktorý je ochotný sa vrátiť, avšak nemôže.

20:00 hod.
Žako sa uložil spať už ani neodpovedal svojím pískaním asi sám cítil, že nie je schopný vrátiť sa alebo inštinktívne cítil, že blížiacou sa tmou si treba nájsť miesto k spánku.

22:00 hod.
Všade tma. Svietia pouličné lampy. Žako spí. Môj muž ma nemôže odtrhnúť od miesta a prinútiť ma zmieriť sa s osudom.

22:30 hod.
Spásy nosná myšlienka môjho manžela, zavolajme hasičov. Predpokladali sme, že keď hasiči na neho zažnú silný prúd svetla, bude žako oslepený a budeme ho môcť chytiť.

23:00 hod.
Po telefonovaní na 150 a vysvetlení celej situácie boli ochotní hasiči s podotknutím, že musím uhradiť celú akciu, zasiahnuť. Bolo mi jedno čo to bude stáť len aby môj žako nenocoval na strome. Nevedela som si predstaviť, že by dokázal prežiť chladnú noc a už len pri pomyslení, že by v noci mohlo začať pršať ma obchádzali zimomriavky.

23:15 hod.
Prišlo hasičské auto s posádkou. Nastala záchranná akcia. Po vysunutí hasičského rebríka sme sa spolu s jedným členom hasičov približovali k žakovi. Boli sme od neho vzdialení asi tak na 1 meter nad ním, tak strašne blízko. Znovu som videla svojho miláčika už som ho videla vo svojom náručí. Nie tu príbeh nekončí šťastným koncom.

Krátky pohyb rebríkom, zavrčanie stroja, svetlo a ..... Honey znovu vyplašene vzlietol a bol nenávratne preč, v tej tme som videla len smer, ktorým sa rozletel a bol koniec. Spolu s hasičmi sme ešte prezreli baterkami susednú ulicu, ale nič. Hasiči odišli, mrzelo ich, že sme boli tak blízko a že mi nemohli pomôcť. So smutne zvesenou hlavou som sa vrátila domov s myšlienkou, že hádam ráno ho opäť nájdem na breze.

Tú noc neprajem nikomu, takmer vôbec som nespala, a keď som aj zadriemala, snívalo, sa mi, že môjho miláčika napadli výry a že ho roztrhali.

31.3.2002
4:00 hod.
Banán v ruke, v dúfaní, že tam bude. S úzkosťou v hrdle som sa blížila k brezám. Žako tam nebol. Posledná nádej zmizla.

Slzy v očiach, úzkosť v hrdle, neopísateľné pocity. Znovu sa púšťam obchádzať celé okolie. Neúspešne.

7:00 hod.
Môj muž obchádza susedné pozemky.

8:00 hod.
Ja a môj muž obchádzame okolie. Voláme menom, vypiskujeme. Niekedy pocity, že počujeme pískajúcu odpoveď. Beznádej oči neustále upreté v korunách stromov.

8:30
Zraky stále upreté smerom k oblakom. V tom, kričím, Laco tam na tom strome to je asi Honey. Nie neni, to sa ti len zdá. Nie nezdá, je to on. Ostávame stáť, oči upreté na asi tak kilometer vzdialenom strome. V tom zatrasenie červeným chvostom, áno je to on, je to náš žako.

8:32 hod.
Utekáme ozlomkrky k tomu stromu. Srdce búši ako zvon, je to on, nie je to on, je to on, nie je to on? Bol.

8:35
Zvoníme u brány majiteľa rodinného domu, na ktorom sa nachádzal vysokánsky starý spráchnivelý orech s našim žakom. Vychádza stará pani, neskôr sme sa dozvedeli, že mala 84 rokov, s otázkou, čo potrebujeme. Vysvetľujeme jej, že na jej orechu sedí náš papagáj, či môžeme ísť dnu. Po chvíli zvolila. Lákanie žaka začalo odznovu. Neviem, či to bolo zimou alebo slobodou, žako sa ani nehol. Odpovedal pískaním, ale neukázal ani len snahu pohnúť sa z miesta.

8:40 hod.
Môj muž lezie na orech, blíži sa k žakovi, pol metra od žaka, žako nechce ísť, kúsok sa ešte priblíži, žako našťastie neodletí, ale posunie sa o ďalších 30 centimetrov ďalej. Moje zúfalstvo narastá. Nikdy k mužovi nechcel ísť. Okamih pravdy. Kričím na muža: „Nechoď prosím ťa ďalej, spadneš, zabiješ sa alebo v lepšom prípade dolámeš, nechaj ho, rozhodol sa, nechce ísť k nám“.

8:42 hod.
Podarilo sa, môj muž ho zachytil za nohu, počujem škrekot, to ako ho môj muž chytil za krk, klove plnou silou muža do ruky, môj muž to nevzdáva. Za hlasitého škrekotu, putuje papagáj pod sveter. Sveter sa zapcháva do nohavíc, pre žaka už nie je úniku.

8:45 hod.
Muž úspešne zliezol z orecha. Návrat domov. Nevysloviteľné šťastie a úľava. Žako žije, Honey je späť.

8:50 hod.
Žako okamžite začína piť a žrať. Temer celý deň prespí.

16:00 hod.
Všetko je v starých kolajách, žako je veselý, píska, hrá sa, túli sa, necháva sa škrabkať, všetci sme šťastní.

Našťastie všetko dobre dopadlo, dňa 1.4.2002 o 12:00 hod. keď som tento príbeh písala, to najhoršie sme mali za sebou, žako nejavil známky prechladnutia ani psychickej ujmy avšak pre mňa to je ponaučenie na celý život a pokiaľ si niekto myslí, že jeho miláčik by mu neuletel tak nech tomu neverí, je to vták, vták túžiaci po slobode a tým, že ich odchovávame umelo, nevedomý si toho, že je neschopný prežitia v bežnej prírode.


Príbehprebraný z pôvodných stránok od autora coala publikované dňa 21.07.2005, 23:42

Ako uletela Tara

Napísané: Pi 16. Dec 2016, 17:42
od užívateľa coala
NIEKEDY PRILEŽITOSTNE DOPOLNIM AK TO NAJDEM ALEBO ZNOVU NAPÍŠEM

Po búrke vyjde vždy slnko?

Napísané: Pi 16. Dec 2016, 17:46
od užívateľa coala
Tí čo ma poznajú si určite povzdychnú a povedia: "už zase?" tí druhí si zase pomyslia: "nezodpovedná krava".

Ale poďme po poriadku:
minulý rok mi Luboš Mácha z exoty keď sa našla Tara žartom napísal:
"až zase budeš něco vypouštět tak dej vědet"

a je to tu, tentokrát mi ulelel Bettyn

určite to poznáte keď máte zase jeden z tých bláznivých dní, keď vám všetko padá z rúk, keď sa vám nič nedarí keď akokeby niečo "viselo vo vzduchu" obklopí vás nejaké tajné fluidum a vy si nemôžete pomôcť, osud si s vami kruto zahráva a manipuluje si s vami ako chce, ešte že piatok 13-teho bol minulý týždeň

práve jeden z takýchto besných dní postihol dneska mňa

od rána som bola nervózna, kolegyňa je dlhodobejšie v práci neprítomná, roboty sa samozrejme navalilo ako keby bola len čakala kedy zaútočiť na oslabené miesto

neviem z akého dôvodu som dneska nedala žakov ako obvykle do voliéry a prečo som ich nechala u seba v kancelárii voľne sa pohybovať

aratingy sú už zvyknuté, že ich ráno vždy pustím z klietky a oni sa celý deň v kancelárii prehrajú či už s hračkami na hojdačke či už na najobľúbenejšom mieste - na záclone, kde mi pravidelne ohlodávajú všetky drevené kolečká

aratingy sú zvyknuté na tento priestor a považujú ho za svoj, žakov berú ako votrelcov a najmä Bettyn ten je najdrzejší ich aj s obľubou keď má príležitosť napáda

včera mi volala Mirka, že ide dneska do Blavy a či sa môže zastaviť, ešte som jej aj povedala, jasne stav sa, vo štvrtok už hádam nebudem mať toľko roboty

okolo tretej mi Mirka zavolala ako na tom stojím s časom, odpovedala som jej, že mám ešte asi tak na dve hodiny roboty ale, že potom som voľná, načo Mirka povedala, že toľko času nemá, že sa teda zastaví len na 5 minút priniesť mi katalóg rýchlo hodiť reč a že hneď zase uteká

do pol hodinky kým zazvonila pri bráne sa zbehol kolotoč: Tara mi skoro zhodila lampu, čo chcela okoštovať drevenú tyčku, ktorá z nej trčí ako "ozdoba" - aratingy mi načali dýhu na boku dverí a do toho zazvonila Miriam

rýchlo som odvrkla synovi - zalep rýchlo nejako tú dýhu na dverách nech nás tatko "nezabije" a ja utekám otvoriť Mirke

zbehla som dole k bráne a len čo som stihla s Mirkou prehodiť pár slov už som počula môjho muža tresnúť dverami a vykrikovať "do riti aj s vašimi papagájmi, neviete si na to dávať pozor?", musím ešte podotknúť, že muž bol doma nakoľko na záhrade kopal kanál pre prípojku na elektrinu a do domu si išiel pre pivko, samozrejme, že som nevedela čo sa deje, len som zbadala ako jeden malý papagáj preletel nad mužovou hlavou

v prvom momente som nevedela, či sa mi to zdá alebo nie, ale v tom mi to bolo jasné: to bola predsa aratinga

len som stihla Mirke povedať, že mi uleletel papagáj a tá sa radšej aj s mužom rýchlo pobrala preč, ani som sa s ňou nestihla rozlúčiť

vybehla som do záhrady pozrieť sa čo sa deje, samozrejme som nič nevidela, v duchu som sa už lúčila s papagájom

smutne som vošla do domu a hneď som sa išla pýtať syna, že čo sa vlastne stalo, ten celý vyplašený hovorí: "mami ja za to nemôžem, Bettyn ako si odišla zaútočil na Honeyho a Taru, tí obidvaja leteli hneď dole do obývačky a Bettyn za nimi, než som stihol zareagovať, práve prišiel tatko do ladničky pre pivo, a než som mu stihol zakričať aby dával pozor, že papagáje sú pustené Bettyn za ním vyletel von"

no na moju hrôzu šťastie v nešťastí ešte že vyletel len jeden a druhé šťastie v núdzi ma potešilo, že to našťastie uletel Bettyn a nie Bubi, vedela som totiž, že pri Bettynovi mám nádej získať ho späť čo by pri Bubine iste-isto nehrozilo, nakoľko neni krotká

tak som vyšla znovu na dvor do záhrady, že sa idem poobzerať po Bettynovi, či ho niekde neuvidím, či nezačujem - toť ho akonáhle som zavolala: "Betty" milosťpán sa mi hneď svojím typickým škrekotom ozval, zatiaľ som len nevedela, že odkiaľ

neviem prečo veľké papagáje, keď uletia tak si to namieria určitým smerom a preletia najprv dosť veľkú vzdialenosť, kým niekde pristanú? u Bettyna to bolo iné, Bettyn sa usalašil hneď na najbližšom strome, tentokrát to bol agát, hneď v susedinom dvore, hojdal sa pekne krásne na najvyššej vetvičke, ktorú medzitým obžieral a zjavne sa mu páčilo ako sa s ním pohráva vánok, ani ho len nenapadlo ísť za mnou dole

môj muž bol ako zmyslov zbavený, vykrikoval hore-dole, že sme nezodpovední, že tak nám treba ..... ženské šak to poznáte "páni tvorstva" jediné na čo som sa zmohla bolo: "vieš čo? nechaj to na mňa..."

teraz samozrejme nastala dilema ako dostať Bettyna dole zo stromu, očividne sa mu na tom strome páčilo a vôbec sa mu z neho nechcelo ísť preč, na druhej strane som sa bála, že keď z blízkosti toho agáta odídem, rozletí sa niekde inde a ja nebudem vidieť kam nakoľko môj muž sa zachoval úplne hystericky a vôbec so mnou nespolupracoval, jednoznačne mi dával najavo, že prípad uletenia Bettyna vidí ako beznádejný a nie je potrebné sa vôbec o niečo snažiť, že sa mám s ním jednoducho rozlúčiť

neustále som na Bettyna volala, on mi aj odpovedal ale nepohol sa ani len kúsoček, tak som zobrala mužov mobil a zavolala som synovi do bytu aby priniesol v klietke Bubinu, v domnení, že keď Bettyn bude počuť škriekať Bubinu, tak k svojej láske hneď priletí

nápad bol ale skutočnosť bola iná: najprv po sebe len tak mierne pokrikovali, tak ako inokedy nadávam keď jačia ako pominutí, tentoraz som ten škrekot postrádala, samozrejme zákon schválnosti, Bubina neškriekala, nádej začala opadaváť, jediné čo mi ešte napadlo bolo, že postavím Bubinu s klietkou do voliéry na psačiu búdu aby ju bolo dobre vidieť, a že nechám voliéru otvorenú, hádam Bettyn ako sa bude zvečerievať za ňou priletí, nič iné ma totiž nenapadalo

po chvíli, keď Bettyn videl, že Bubina k nemu asi nepriletí pokúsil sa priletieť on, samozrejme však nie ku mne ani k Bubine, proste sa milosťpán rozhodol len tak si zalietať, nepristál však už na agáte ale na streche nášho domu a odtiaľ vykúkal čakajúc čo sa bude diať, zahrala som taktiku nevšímavosti

asi tak za desať minút, som začala Bubinu krmiť v klietke maškrtami, to síce Bettyn nevidel čo Bubi dostáva ale šípil, že nie je stredobodom pozornosti a to on nerád - Bettyn je totiž taký malý narcisista, vždy musí byť všade prvý a vždy musí byť on "bossom", tak som vyšla von z voliéry a v ruke som držala buráky tak aby ich videl

no a svička malá, vlastná ženská ho neprilákala ale burákom neodolal - jedným kruhom pristál na naukladaných latách pri voliére a druhým kruhom bol už aj na mne

pristál mi síce na chrbte, ale našťastie nemal snahu uletieť, jeho najväčším záujmom bol burák, posunula som ruku viacej pred seba medzi prsia, aby bol nutený zliezť viacej k mojim rukám a bolo - milý Bettyn putoval do klietky k svojej polovičke

takže ďalší úlet jedného z mojich papagájov skončil "happy-endom" avšak musím podotknúť, väčšinou takéto príbehy nekončia šťastne ako to bolo u mňa, ale ktovie možnože jedného dňa napíšem odbornú knihu zaoberajúcou sa problematikou úletov papagájov

takže majte sa pekne a zase niekedy "do uletenia"

PS jedno vám však môžem sľúbiť, že napriek tomu čo sa stalo, "z bezpečnostných dôvodov" aké boli pred nedávnom navrhované na exota.cz, určite Bettyne krídla nepristrihnem ;-)

Príbeh prebraný z pôvodných stránok od autora coala publikované dňa 21.07.2005, 23:46