M O J Z V E R I N E C

Užívateľov profilový obrázok
coala
Príspevky: 5296
Člen od: Po 29. Júl 2002, 12:53

M O J Z V E R I N E C

Príspevokod užívateľa coala » St 14. Dec 2016, 18:25

Každý z vás, čo si tento článok číta, pochopí, ako výrazne môže akýkoľvek zvierací život zasiahnuť do toho ľudského. Je to až neuveriteľné. Niektorým síce menej, iným viac, ale predsa...vždy je na čo spomínať: či na veci dobré, zlé...

Svojho prvého papagája som dostala, keď som mala 6 rokov.
Bol pekný slnečný deň pred letnými prázdninami. Išla som do obchodu s mojimi rodičmi. Zaujal ma spev a škrekot z vedľajšieho obchodu. Samozrejme, že sme sa tam išli pozrieť.
Bola som úplne očarená všetkými zvieratkami, no najmä papagájmi, ktoré predsa len robili viacej lomozu než iné zvieratká. Bola som úplne hotová a so stálym prosíkaním , som chcela, aby mi kúpili nejakého domáceho miláčika. Po dlhom presviedčaní, sme sa znova do chovproduktu vrátili. Ja, vtedy ako veľmi malá, som sa nikdy nevedela rozhodnúť a najradšej by som si domov vzala všetky živé tvory. Neskôr mi bolo jasné, že si budem musieť vybrať. Rodičia mi radili, aby som si vybrala radšej papagája, lebo má asi najdlhšiu životnosť zo všetkých zvierat. Teta predavačka nám radila rovnako. Pamätám si na pestrofarebné rozely, ktoré ma až tak nezaujali ako klietka s korelami. Bolo v nej asi 5 jedincov, ale ja som si vybrala hneď na prvý pohľad- perličkovú korelu. Musím povedať, že sme si skutočne padli do oka. Vtedy nám povedali, že je to samček, tak sme mu dali meno Dodo(dlho sme mu ho vyberali).
Bolo úžasné, že po príchode domov z obchodu sa ihneď aklimatizoval. Bol krotký, bystrý, hravý, prítulný a veľmi obľúbený. Trochu šibal a zvedavý, ale nikdy nevyviedol nič zlé. Zdalo sa mi, že pozná svoju mieru. Naučil sa sadať na prst, dal sa pohladkať(to je to, čo má asi najradšej na svete) a to nielen od nás, ale aj od druhých. Bol skoro stále voľne pustený. Veľmi rád mal hrášok a neskôr aj hojdačku, na ktorej predvádzal všakovaké kúsky. Keď sme sa chystali všetci traja preč, vtedy priletel na vešiak na chodbe a začal nám vyspevovať. Raz sa stala nešťastná udalosť, keď mu mama privrela nôžku do okna. Okamžite priletel na svoj obľúbený luster v obývačke a začal si ranu čistiť. Strašne krvácal a veľmi sme sa o neho báli. Hneď sme išli k veterinárovi, ten nám poradil, aby sme mu dávali repíkové kúpele a rana by sa mala zahojiť. Dodko, ako sme ho vtedy volali sa skutočne vystrábil veľmi rýchlo a opäť spokojne poletoval po našom byte. Prešlo pár mesiacov, keď v jeden piatkový večer náš nový člen rodiny znervóznel, sadol si našuchorený naspodok klietky a útočil na každého, kto sa k nemu priblížil. Vôbec sme si nevedeli vysvetliť jeho agresívne chovanie, lebo nikdy taký nebol. Asi po 2 hodinách, keď som stále pribiehala a odbiehala ku klietke, som zbadala, že na dne jeho príbytku je čosi malé, biele, guľaté. Ihneď som zavolala mamu a tá mi vysvetlila, že Dodo je Dodka. Veľmi prekvapení sme uvažovali o kúpe samčeka. Nechceli sme mať len chovný párik, ale aj kamaráta pre Dodku, lebo sme nemali toľko času pre ňu, kvôli škole a robote. A vtedy z prečitanej literatúry sme sa dozvedeli, že pre papagája nie je vhodná samota. Už počas Dodinho pobytu u nás sme rozmýšľali nad kúpou kakadua. Koniec-koncov, kto by po takej dobrej skúsenosti s prvým papagájom, nezatúžil po druhom? Ale po situácii o premene Doda na Dodu, sme uvažovali o kúpe lutino korely, ktorá sa nám veľmi páčila.
Keď sme mali Dodku už 1 rok, vtedy som dostala na meniny darček. Otvorila som krabicu a z nej na mňa kukal vyplašenými očkami a vztýčenou chocholkou bieložltý Tinko (pamätám si na to, že meno sme mu taktiež vyberali dlhšie a zas vyhral mamin návrh).
Dali sme ho hneď do klietky k Dode (vtedy ako neskúsený chovatelia sme nemali ani tušenia o tom, že sa to nemá). Tinko bol vtedy mláďatko, mal červené očká, nedobré preperenie a bol nemotorný. Zanedlho však prejavoval svoj spevácky pekný, ale hlučný talent. Panikári a slúži ako taký alarm: keď sa niečo sem-tam šuchne, zbystrý a hneď sa začne ozývať, a je mu úplne jedno v ktorú hodinu. Keď sa však deje niečo zlé s jeho spolubývajúcimi, prenikavo a neznesiteľne škrieka. Často sa schovával pod novinami, kde si spieval, a keď spod nich vyliezol, mal trochu špinavú hlavičku. Bol veľmi oplašený a za každú maličkosť funel. Robil bláznivé veci a pohyby. S Dodkinou hojdačkou, ktorá teraz patrila aj jemu, taktiež stváral akrobatické kúsky. No, to najstrelenejšie, čo vie dodnes, je napodobňovanie jedného plyšového papagája, ktorý pri neustálom trepaní spieva. Samozrejme Tino vie napodobniť zvuk aj príslušné pohyby. Jak som už hovorila, je jednoducho strelený. Mali sme ho taktiež radi, len problém bol v tom, že si akosi s Dodkou nepadli do oka. Preto sa sem-tam odohrávali medzi nimi šarvátky.
V priebehu jeden a pól roka sme stále uvažovali o kúpe ďalšieho papagája. Ja som stále snívala o kakaduovi a dokonca som mala už aj vymyslené meno Gogo. Vtedy, v zime si môj strýko kúpil mnícha zeleného(atypický druh, ak niekto má tohto jedinca, nech dá vedieť. Viem len o dvoch na Slovensku.) Samozrejme o pár mesiacov „prischol“ mních nám ja som mu dala meno Gogo. Bol na každého veľmi zlý, ale mňa si obľúbil. Ale to neznamená, že ma aj 100% poslúchal. Sem-tam sa aj mne újde nejaké pohryznutie. Ako je zlý k ostatným, tak aj k svojim kolegom zo zvieracej ríše. Jednoducho, ani za svet nemôže pripustiť, aby bol niekto lepší, krajší, alebo sa mu venovalo menej pozornosti. Je jednoducho panovačný, zákerný, zlý, ale na druhej strane vie byť veľmi milý a roztomilý, prítulný, ale len ku mne. Avšak zo sekundy na sekundu sa jeho nálady menia. A k tomu je veľmi inteligentný. Je krásny a my máme pocit, že on o tom veľmi dobre vie a je namyslený. Z očí mu číha zákernosť a niekedy sa mi zdá, že sa silou-mocou snaží robiť zlobu. Nie je zlý úplne, len má taký horší temperament. Samozrejme aj tak ho máme radi. Má sa u nás veľmi dobre a je spokojný. Veď aj o zlého psa sa treba postarať. Možno on sám za to nemôže, podľa mojich informácii sú všetky jedince tohto druhu také, ako opisujem. Koľkokrát sme prišli domov a Gogo mal otvorenú klietku, zničil pár kvetín...Keď sme mu dvierka na jeho klietke, konečne spravili tak, aby ich neotvoril, ničil celú klietku, čo sa mu veľmi dobre darilo. Viditeľne mal z toho radosť a nám robil len ďalšie problémy. Naučil sa rozprávať a napodobňovať rôzne zvuky. Nie je to žiadny majster rozprávač, ale môj smiech vie napodobňovať naozaj dobre. Približne v tom čase, keď sme ho dostali, ochorela moja Dodka. Dodnes nevieme, čo jej naozaj bolo. Ťažko sa jej dýchalo, nemohla škriekať, ani spievať, ale stále bola veľmi dobrá, vďačná, prítulná a silná. Veterinár nám vtedy povedal, že sa nedá s tým nič robiť. Vedeli sme, že bola veľmi chorá na to, aby mali s Tinkom mláďatá. Navyše nikdy medzi nimi neprekvitala láska, ale bitky, ktoré sa končili vytrhávaním pierok, najmä z Tinovej strany. Znáška vajec bola síce niekoľko krát, avšak jej vajíčka nadobúdali všakovaké tvary, nemali dobrú farbu a zbytočne ju to len vysilovalo. Dodka neskôr ochorela tak, že ležala na zemi, bola slabá a nemohla chodiť. Vtedy to bolo po ďalšej znáške vajec. Tak sme sa jej venovali omnoho viacej a pocítená opatera a láska, jej vrátili silu. Aspoň natoľko, aby mohla chodiť a lepšie sa pohybovať. Potom mala zlomenú nôžku. Išli sme samozrejme k veterinárovi a ten povedal, že s tým nemôže nič robiť. Tak sme išli za jedným chovateľom, ktorý zhodou okolností býval blízko pri nás a ten urobil pre moju babiku dlahu. Poradil nám, aby sme jej dávali vápnik, pre zosilnenie kostí. Dostala sa z toho, ale situácia sa neskôr zopakovala. Opäť sa vystrábila. Nepríjemné údery na jej zdraví, však neubrali nič na jej dokonalej povahe. Bola dobrá, keď bola zdravá. Zostala dobrou, aj keď ochorela. Jej príjemné spevavé tóny, ani rozčúlené škrekoty viacej nebolo počuť a už slabol aj jej letecký talent. Vtedy mala Doda 5 rokov, Tino 4 a Gogo 3. O kúpe ďalšieho papagája alebo iného domáceho zvieratka moji rodičia neuvažovali, len mne sa málilo. Preto som sem-tam kŕmila mačky, ktorých je pri našom baráku veľa, a raz som doniesla domov aj psíka-malé šteniatko, ktoré sa dúfam dostalo do dobrých rúk. O 5 rokov neskôr do naša rodinka privítala hneď 2 členov rodiny-nechcených pieskomilov-Kurt a Sid(malé čierne myšky, ako im sem-tam hovoríme). Sú veľmi milý, zlatí, zvedaví, hyperaktívni a pekní.
V čase, keď mala Doda jedenásť rokov, Tino o jeden menej a Gogo o dva roky, zazvonili pri mojich dverách malí susedia, ktorý držali v čapici malú žltú andulku. Bol vtedy február-tuhá zima a kopa snehu. Rozprávali mi ako ju naháňali po snehu. Tá musela mať z toho teda traumu. Samozrejme, že ju nemali, kam dať a mne nezostávalo nič iné, len si ju zobrať domov, čo i len dočasne. Nemôžem ju predsa nechať napospas osudu. Bolo pre mňa veľmi roztomilé také malé vtáčatko. Vtedy som takmer nič nevedela o andulkách, ale logicky som si myslela, že s tým malým zobáčikom nedokáže poriadne pohrýzť. Ale, nič nie je také, aké sa na prvý pohľad zdá. Preto, keď som ho vzala do rúk, uštipol ma tak, až som sa zľakla, pustila ho a začal lietať po vchode. Našťastie už bol aj tak veľmi vysilený, preto ďalej nelietal. Naši s tým priveľmi neboli nadšení. Mne by ani nevadilo si ho nechať. Podľa knižky som zistila, že je to mladý samček a dala som mu meno Pipo(to meno som už mala pripravené dávno pre ďalšieho papagája). Vedela som,že mu treba nájsť iný domov, avšak bez mena som ho nemohla nechať. Asi o mesiac sa ocitol u mojej babky. Bol však stále smutný, bojazlivý a nič ho nezaujímalo. Babka mu kúpila zvončeky a hojdačku so zrkadielkom, ani to ho veľmi nebavilo. Aspoň, že prijímal potravu. Keď ho mala už rok, dostala sa k nám z dôvodu odcestovania za prácou. Mali sme ho mať asi mesiac. Pipovi sa u nás páčilo. Bol rád, keď videl moje papagáje, vyspevoval a naučil sa aj svoje meno. Začal sa zaujímať o hojdačku so zrkadielkom. Hojdával sa na nej, čumel do zrkadla, kde si myslel, že je tam druhá andulka. S ostatnými zvončekmi sa nehral, ale rozčuloval sa nad nimi. Jednoducho, jeho pasívne a smutné správanie sa zmenilo. Rozhodli sme sa teda, že si ho ponecháme. Mala som pocit, že keby sa dostal opäť k mojej babke a nevidel by mojich papagájov, zas by zosmutnel. Preto sme ho prijali medzi seba. Tento krát sme mali už 6 zvieratiek. Priznám sa, ale, že mne sa stále máli.

Goga som s nimi nepúšťala, lebo by to bola katastrofa. Asi raz som mala pusteného Tina, Doda a Goga spolu a musela som neustále dávať pozor. Koľko krát sa stalo, že Gogo Tina alebo Dodku chytil za nôžku a bolo zle. Viem, že to bola aj moja vina mojej nepozornosti, čo si nikdy neodpustím. Najmä kvôli tomu, že moju babiku Dodku tak nešťastne zdrapil za nohu, že jej odtrhol pazúrik a keďže už nebola najmladšia a k tomu aj chorá, nedorástol jej. Dodke však stačila jedna zlá skúsenosť, zatiaľ čo môj hlúpučký Tinko sa málokedy zo svojej chyby poučil. Keď mu Gogo urobil niečo zlé, nevadilo mu to. Možnože je až priveľmi tolerantný.

19.12.2006 boli 4 dni pred školskými prázdninami. Ja som však ochorela a tešila som sa, že budem mať predĺžené prázdniny. Moja radosť sa však postupne vytratila a stratila sa aj radosť z Vianoc. Na obed som Tinka, Dodku a Pipa pustila preletieť sa v mojej izbe.
Dodka priletela ku mne, zatiaľ, čo Tino spustil svoj slávny spevácky repertoár a Pipo zostal v klietke a tam „balil“ andulky. Pozrela som sa na Dodku. Už posledné dni sa mi zdala akási slabá. Cez zimné obdobie sa to zhoršovalo. Začala sa divne kimácať zo strany-na stranu a vtedy som sa veľmi zľakla, čo sa to s ňou deje. Išla som k veterinárke do susedného mesta. Povedala som jej, že som tu bola s mojou babikou pred rokom, ale teraz je to horšie. Vtedy jej dala antibiotiká- jednu injekciu do bruška a asi 2 týždne som jej dávala antibiotiká do vody. Teraz ju poriadne neprezrela a povedala, že dostane antibiotiká injekčne. Povedala, že mám prísť ešte 5 krát. Čiže posledná injekcia vychádzala na Štedrý deň. Nebola som z toho príliš nadšená a nemala som z toho dobrý pocit. Bolo mi to divné, lebo predtým sme mali s touto veterinárkou dobré skúsenosti.Tie dni som si ju vzala k sebe do izby, mala som ju pri posteli a nemohla som ani poriadne spávať. Zobudila som sa na každé šuchnutie. Dodka spávala na dne klietky, neprijímala príliš potravy a ani pitia -čo sa u nej nikdy nestalo, nech bola v akomkoľvek stave. Pamätám si na jedno ráno, keď som úplne unavená zaspala a Dodka priletela za mnou, len aby som ju mohla pohladkať. Bolo to úžasné, že aj v takom vysilení a stúpajúcej chorobe, na nás nezabúdala. Bola šťastná a my sme sa jej, tak ako ostatným, snažili dať všetko, len aby sa mali čo najlepšie. Avšak vedela som, že svoje dni má spočítané. Samozrejme, že som nechcela, aby to tak bolo. Na druhej strane sa mi nepáčilo, že sa veľmi trápi. 3.deň podávania injekcie sme sa rozhodli, že zájdeme k ďalšiemu veterinárovi, ktorý by nám veľmi neporadil, čo ďalej, ale aspoň sa o zdravie našej babiky zaujímal. Veľmi sa mu jej stav nepozdával, avšak nechcel nám brať nádej.
Aby som moju Dodku potešila, kúpila som jej 3 zvončeky. Veľmi rada sa s nimi hrávala, najmä keď bola už staršia. Mala z nich veľkú radosť, avšak ich aj rýchlo porozoberala a posledný čas som nikde nemohla zohnať pre ňu jej obľúbenú hračku. Preto som sa veľmi tešila, že som ich našla a tešila som sa ako z nich ona bude mať radosť. Ona si ich však ani nevšimla. Vtedy som Tina, Pipa a Goga priniesla za Dodou. Malo by jej to zlepšiť náladu, myslela som si. Robila som to však aj kvôli Tinovi, lebo ten ako blázon celý čas za ňou škriekal, akoby cítil, že sa niečo deje. Ako som už spomínala, nikdy medzi nimi neprekvital láskyplný vzťah, avšak jeden za druhým škriekavali. Teda, najmä Tino za Dodou. 4. Deň injekcie- 23.12.2006 som nemohla vkročiť do ordinácie, lebo som veľmi plakala. Tak som poprosila môjho kamaráta, aby tam on išiel s ňou. Povedal mi, že jej pichla silnejšie antibiotiká. Bola na tom horšie a horšie. Večer o 6. Už mala kŕče a ani nevnímala. Naposledy vydýchla deň pred Vianocami krátko pred 19. hodinou. Plakala celá rodina a Tino, akoby to vycítil, škriekal ešte viacej, nejedol a bláznil po celej klietke. Nechcela som ďalšiu korelu, avšak kvôli Tinovi som vedela, že je to nutné. Inak by zomrel od žiaľu. Preto ešte v ten večer mi kamarát doniesol darček. Otvorila som krabicu a samozrejme, že som tušila, čo v nej bude- vyplašená mladá korelka Zuzka. Držala som ju v rukách a na ňu pozeralo 5 ľudí, preto Zuzka bola vyplašená ešte viacej a začala sa veľmi jedovať. Štedrý deň bol hrozne smutný, nadôvažok toho, ako sme boli pochovať našu Dodku, všade sa rozprestierala hmla a chlad. Poobede som sa rozhodla, že Tina so Zuzkou zoznámim. Bolo to nutné, kvôli Tinovi. Z prvotných reakcii bolo jasné, že sa zapáčili jeden druhému na prvý pohľad. Tino hneď spustil svoj slávny spevácky repertoár a Žužu tiež po ňom zapískala. Bola som rada, lebo Tino sa ukľudnil a na druhý deň začal normálne jesť, aj keď ešte pár dní bol agresívny. Nikdy nepokúsal, len sa tak vyhrážal, ale teraz to bolo s ním iné. Nedovolil nám mu dať jesť. Ale Tino prejavuje svoju lásku k nej tak ako k Dode. Má ju rád, ale niekedy chytí takú agresívnu chvíľu, že jej vytrhne pierka.

Teraz Žužu býva s nami, vypiskuje, hrá sa so zvončekmi, tak ako kedysi Dodka a máme z nej radosť.

Príbeh prebraný z pôvodných stránok od autorky KITY616 publikované dňa 22.01.2007, 22:48
Nie som bezcitná, dokážem predstierať.

Tags:
BBcode:
Hide post links
Show post links

Návrat na "Blogy"

Kto je prítomný

Užívatelia prezerajúci toto fórum: Žiadny pripojení užívatelia a 16 neregistrovaných